htmlcode

Volám sa Richard, mám 22 rokov a dnes zomriem. Dnes ukončím trápenie, ktoré ma sužuje už niekoľko týždňov a ktoré nemôžem ďalej zniesť. Dnes je sviatok sv. Valentína. Celkom príznačný deň pre samovraždu. Už nechcem žiť, nechcem bojovať voči útrapám, ktoré každý deň prekonávam. Je poludnie, krásny čas pre smrť. Čo ma tam čaká? Prečo som sa tak rozhodol? To tušia len moji blízky, ak ich tak môžem nazvať. Hovorí sa oporu hľadaj v priateľoch, ale včera som zistil, že som úplne sám. Rodina je slovo, ktoré nepoznám, som totiž sirota. Vyrastal som v detskom domove, nikdy som nepoznal svojich rodičov, i keď som sa pár-krát pokúsil ich vyhľadať ale bez úspechu. Možno láska matky by ma dnes zachránila, možno rady otca by ma povzbudili ale nie je tomu tak. Dnes som sám. Priateľka ma opustila pred rokom. Presne pred rokom, aká je to len náhoda. Myslel som, že je to tá pravá, ale ako som neskôr zistil, mýlil som sa. Chodili sme spolu asi päť rokov, no z toho tri roky ma podvádzala s iným. Ťažko si to predstaviť, ale dá sa to prekonať. Odvtedy ženám neverím. Toto neni rozlúčkový list, nemyslite si. Nazval by som to spoveďou. Spoveď? Prečo práve spoveď? Možno som vám chcel povedať len svoje pocity, očistiť dušu a na nič nemyslieť. Áno, máte pravdu! Samovrahovia často nechávajú podobné dopisy pre rodinu, pre priateľov a píšu v nich dôvody, prečo sa rozhodli vykonať to čo vykonali, ale to môj prípad nie je. Síce, každý si môže vravieť, že je ťažko skúšaný životom, ale myslím, že mne tie polená pod nohy hádžu všetci. Dnes je mi najhoršie. Pocítil som to, čo ešte nikdy predtým. Strach, zlosť a samotu. Nie toto nie je môj denník, nenechajte sa oklamať. Možno keby som si písal denník, možno by som ešte pár týždňov vydržal, ale zbytočne by som len oddialil to čo mi je súdené. Potrebujem na niekoho riadne vykričať ale jediné čo dokážem, je písať tu svoje poznámky a mrzí ma to. Nahromadená zlosť za celé tie dni, týždne, mesiace či roky je vonku. Aspoň dúfam, že ju týmto spôsobom zo seba dostanem. Predtým, než pôjdem na povalu a obesím sa. Ako to píšem, musím sa stále pozerať na lano, ktoré je vedľa mňa položené. Určite si hovoríte a čo Boh? Neverím v neho a nezhadzujem na neho moje útrapy a svoju vinu, len dúfam, že keď sa tam dostanem, tak pochopí, aký bol môj život. Pár ľudí v práci, no vlastne je to len brigáda, pretože ešte stále študujem na vysokej škole, mi poradilo, aby som sa dal liečiť. V poslednej dobe bolo na mne stále vidieť ako mi je mizerne. Nie ďakujem, psychiater je pre mňa priveľký luxus. Som rád, že si dokážem zaplatiť nájomné a školu. Jediná vec, ktorá ma mrzí je tá, že keď sa zabijem, tak ma nájde asi pani Someková, u ktorej bývam v podnájme. Milšiu osobu ste určite ešte nestretli. A nebyť nej, tak by som bol už rok mŕtvy. Ona mi dala nádej ale až neskôr som si uvedomil, že jeden človek k tomu nestačí. Sami nemôžete bojovať proti osudu, proti zlým ľuďom. Sami môžte akurát zomrieť. Ďalšia vec, ktorú nemôžem nechať bez povšimnutia je tá, že zajtra mám narodeniny. Ďalšia náhoda, ktorá ma núti premýšlať, či to predsa len neposuniem na zajtra. Nie, čo som si stanovil, musím aj dodržať! Zbytočné odkladanie by len znásobilo moju bolesť. Lano na mojom stole mi stále púta oči. Vyzerá drsne a pýtam sa sám sebe, či ma to bude bolieť. Tých pár milisekúnd vydržím, pravda ak si hneď nezlomím väzy bude to horšie. No lepší spôsom samovraždy som si nenašiel, pretože nemám rád krv a otravu tabletkami nechcem riskovať ak by som to náhodou prežil, aby zo mňa nebol do smrti kripel. Nad samovraždou som rozmýšlal už dlhšie, ale až dnes som sa rozhodol. Vonku je krásne, ľudia sú šťastní a to vo mne vzbudzuje závisť a samotu. Dúfam, že ten svet na druhej strane bude lepší ako tento, dúfam že tam nájdem pokoj. Až na to, že samovrahovia do neba nechodia. No ja na Boha neverím, takže by som nemusel ani v pekle skončiť. Pozerám na hodiny, je jedna hodina. Pani Someková odchádza o štvrť na dve do kostola, je to veľmi nábožná osoba, a preto dúfam že sa za mňa pomodlí, i keď v tom nevidím hlbší význam. Mám strach! Idem sa posledný krát najesť a napiť. Pre istotu sa aj osprchujem, a oblečiem si oblek nech si zachovám istú dôstojnosť. Už je pol tretej, zanechávam písanie nedokončené a so svojimi úvahami a myšlienkami sa presúvam na povalu. Povraz som nezabudol. Som hore a pre istotu si zasvietim, aby som si neublížil na nejakom haraburdí. Aká irónia! Je tu dosť zbytočností, myslím, že pani Somekova odkladá všetko to, čo má rada. Po chrbte mi chodia zimomriavky, keď si predstavím, že to mám ukončiť na tomto mieste. Našiel som si starý rebrík a pomocou neho som si uviazal povraz na podkrovný trám. Prichystal som si stoličku, z rebríka som skákať nechcel. Dúfam, že stolička bude stačiť ak si povyskočím. Už stojím na stoličke a rozmýšlam. Vlastne ja stále rozmýšlam, ale to by asi každý, ktorí by bol v mojej situácii. Už necítim strach. Skáčem. Vraví sa, že pred smrťou sa vám premietne celý život. Omyl. Mne sa premietlo to, čo som mohol ešte zažiť. A potom len tma.

(ak to bude niekto čítať - prosím ospravedlňte gramatické a pravopisné chyba a hlavne čiarky :D)