Detektív Jeff Winterson z oddelenia vrážd Los Angelskej polície už osem dní nemusel vyšetrovať vraždu až do dnešného rána, keď ho o pol siedmej ráno zobudil telefonát. Manželka Janet len dačo zamrmlala a ďalej spala. Zdvihol slúchadlo a počúval. Rozhovor trval necelých päť minút, po ktorých sa Jeff snažil dostať z postele. Ranné vstávanie bol jeho odveký problém. Na túto prácu už bol pristarý a ostávalo mu trinásť mesiacov do dôchodku, a preto ich chcel prežiť a užívať si peniaze, ktoré za tie roky v policajnej službe našetril. Na svoj vek vyzeral skvelo, vyšportovaná postava, veď ak mal ráno čas, vždy si zabehal. Krátke vlasy, ktoré síce boli šedivé ale beztak dokázali pritiahnuť nežné pohlavie. Avšak jeho oči prezrádzali čosi iné, počas toľkej služby u polície, keď sa mu naskytovali obrazy mŕtvol zanechali na jeho očiach isté znaky. Znaky človeka, ktorý je sklamaný z dnešnej spoločnosti a nechápe ako je to vôbec možné, že žije v takejto dobe. Jeho oči vyzerali hrozne unavene, ako by už nič dobré nemali vidieť, alebo do konca života mali vidieť len mŕtvoly. Vždy Janet hovorí, že v tejto branži nejde ani tak o život ako o psychické zdravie. Vie o čom hovorí. Jeho bývalý kolega na to doplatil. Sam Turner pátral po sériovom vrahovi, no keď ho už po piatej vražde nedokázal chytiť, zbláznil sa. Museli ho odviesť na psychiatrickú liečebňu, kde spáchal samovraždu. Je pravda, že Sam Turner nebol vždy v poriadku, ale aj tak sa vždy vyznačoval skvelými pátracími postupmi a vo väčšine prípadov vždy uspel. Možno ten posledný v ňom zlomil aj ten posledný kúsok ľudskosti, ktorý mal. Po ňom nastúpil na jeho miesto Jeff, prebral ten prípad a do dvoch týždnov vraha chytil. Ale Jeff nie je taký. Vydrží toho veľa a vo svojom veku nechce riskovať žiadne skraty. Veď už len trinásť mesiacov. V telefonáte, ktorý ho ráno zobudil mu jeho asistent Morris stihol povedať asi toľko, aby sa čo najskôr dostavil na oddelenie, vraj je to vážne. Jeff z toho usúdil veľkú vec, pretože za posledných deväť rokov mu nikto z práce nevolal takto zavčas ráno. Rýchlo sa osprchoval, vypil kávu a ako každý správny policajt si na rohu 25.Avenue v pekárstve kúpil šišky a ešte jednu kávu. Do práce vždy cestoval svojim starým fordom a mnohí mu radili, aby si kúpil nové, no nedal na nich. Keď prišiel na oddelenie vrážd o pol deviatej už to žilo plným prúdom. Šiel rovno do svojej kancelárie, pozdravil svoju sekretárku Karren a vyzdvihol si odkazy a poštu. Zavrel sa do svojej neveľkej kancelárie, v ktorej mal veľký masívny dubový stôl, ktorý toho už prežil veľa a vedľa steny sa nachádzala registračka. Na stenách viseli fotky manželky a jeho dvoch synov. Obidvaja už mali cez tridsať a vlastné rodiny a on ani z jedným z nich bohvieako nevychádzal. No jeho pýchou boli diplomy a ocenenia, ktoré získal za vyšetrenie nespočetného radu prípadov. Ešte sa nestihol ani usadiť na svoje kožené kreslo, už bolo počuť zaklopanie.
„Ďalej“, povedal znudene.
„Ah, to ste vy Phillip“, zahral akoby to nečakal, „no to je až také naliehavé, že ste ma museli zavolať“?
Seržant Morris sa pousmial a povedal: „Si myslíte, že ma omrzel život, keď vám volám pred deviatou“.
Phillip Morris pracoval s Jeffom už piaty rok a spolu si znepriatelili asi šesť tuctov ľudí, väčšinou na doživotie za chladnokrvné vraždy. Bol vysoký a štíhly a patril medzi najväčších fešákov na oddelení. Bol však stále slobodný, hovoril, že na rodinu je čas po sedemdesiatke. Mal tridsaťdva rokov a po Jeffovom odchode mal nastúpiť na jeho miesto. Aspoň si to myslel.
„Malby vás chce vidieť, je to niečo dôležité, veď ani mne nepovedal o čo ide“, povedal.
„Do pekla aj s riaditeľom“, zahrešil Jeff.
Komentáre
htmlcode